Tak sme sa dohodli, že ako OZ PRIMA, dáme každý deň demonštrácie jeden blog a nebojte sa je nás dosť.

Počas novembra 1989 som mala 17-rokov a žila som v Bratislave v Starom meste a bol to krásny čas na revolúciu. Pamätám sa ako som mala pocit, že robíme veľké veci. Ako sme tlačili 10 pravidiel občianskeho dialógu a ako bola medzi ľuďmi nádej. A vlastne je mi jedno, ako sú historicky uložené fakty, lebo tú nádej bolo fakticky cítiť.

Vtedy nik nezomrel a to mi príde ako dôležitý fakt.

A potom šli roky a ja som žetóny nádeje postupne menila za žetóny pokory. A celkom to šlo, lebo mi to pomáhalo v práci s klientmi i v osobnom živote, vyrovnávať sa so stratami, neistotami a očakávaniami, prijať svet aký je.

Sakra niekde som sa v tom stratila sama sebe…

Dnes mám kolegov o 10 až 20 rokov mladších ľudí, ktorí stoja na námestí a ja som tam tiež a som rada, že poznám toľko slušných ľudí.

Tak som sa už pevne rozhodla – vymením zopár žetónov pokory za nádej a je mi jedno či to bude dobrý biznis. Mne to za to stojí. Pretože život bez nádeje aj tak za veľa nestojí. Som pripravená prehrať, som pripravená byť označená za ovcu, som pripravená ustáť všetky apokalyptické a konšpiračné teórie, som pripravená i na prehru, ale budem tam stáť. Lebo dnes už musím, lebo dnes sa už inak nedá. Nechcem totiž žiť v krajine, kde ľudia zomierajú pre výkon svojej profesie, spôsobom ako Ján. Nemôžem tam nebyť, lebo sprevádzam ľudí v supervízii, terapii, na akademickej pôde, ale hlave som PRIMA a stojím tam za a s kolegami, za našich klientov.

Stoja tam so mnou ľudia z PRIMY, otcovia a matky, študenti, sociálni pracovníci, psychológovia, zdravotníci a právnici, veriaci i neveriaci, z Bratislavy i z celého Slovenska.

Dnes tam budem  stáť opäť a už mi je fakt jedno, kto sa na mňa škerí spiklenecky z telky, sú mi jedno percentá podivných strán, sú mi ľahostajní politici. Budem tam stáť za nádej a už o kúsok viac než len za slušnosť.

Vymením pokoru za nádej…

Barbora Kuchárová, výkonná riaditeľka OZ Prima