Už sú to štyri mesiace… Štyri mesiace od vraždy dvoch ľudí, štyri mesiace mlčania, štyri mesiace odkedy sa realita ukázala byť oveľa drsnejšia než bola predstava o nej, štyri mesiace čo som sa stala matkou…

Je zaujímavé ako máme tendenciu časom zjednodušovať, pozerať sa na fakty cez clonu, dofarbovať farbami to, čo bolo čierno-biele. Pred štyrmi mesiacmi kedy vydal niekto príkaz na zabitie dvoch nevinných ľudí, sme boli nahnevaní, šokovaní, pobúrení, cítili sme trpkosť tých dní, kričali na námestiach a žiadali, aby nás niekto vypočul. Za tie štyri mesiace sa vraj veci pohli, vraj sa vo vláde vymenili tí, ktorí mali odísť už dávno, vraj pátrajú po vrahoch Martiny a Jána. Vraj nikto nikoho nepozná, nikde nebol, nič nepočul. Vraj žijeme v demokratickej krajine a máme byť na čo hrdí… Neviem či tomu mám veriť a či vôbec chcem.

Neviem prečo je náš hlas kričiaci po spravodlivosti každým dňom slabší, neviem prečo sme si začali realitu prifarbovať a prečo sme o tom, čo sa stalo a čo sa stále deje, prestali hovoriť. Tlak ustúpil a tí čo sa vtedy smiali sa smejú aj dodnes. Tí, čo mlčali nám stále nevysvetlili množstvo vecí, na ktoré ako ľudia tvoriaci túto krajinu, máme plné právo. Odmysliac od všetkého čo odvtedy vyšlo na svetlo sveta stojac po kolená v špine, ktorá bola ukrývaná, ma najviac mrzí ako človeka iba jedno… Že vyhasli dva ľudské životy pre hodnoty, ktoré by sme mali zastávať my všetci. Mali by nám byť vzorom, pretože v tejto krajine sa už spravodlivosť, pravda a zápal pre dobro nenosí. Dnes sú IN vyholené hlavy a nadávky nasprejované na stenách kostolov. Namiesto podania ruky obsadíme starému človeku miesto v električke a matke s kočíkom nepomôžeme po schodoch. Na predavačku v obchode sme nevrlí a k rodičom drzí. Nevážime si nič. No najmä si nevážime jeden druhého. Ľudský život a zachovanie jeho dôstojnosti je pre nás menšou hodnotou ako nový Iphone. Niekto povie, že sú to iba drobnosti. No tieto drobnosti sú zrkadlom každého jedného z nás. Sme to práve my, ktorí tvoríme túto krajinu, ktorí chodíme k volebným urnám. My máme možnosť vyjadriť nahlas to, že takú krajinu kde je všetko možné a mafiáni namiesto miesta v cele chodia po uliciach so vztýčenou hlavou, že MY takúto krajinu nechceme!

My chceme byť ako Martina a Ján, chceme byť ako ľudia, ktorí v traktoroch prešli celé Slovensko len preto, aby ich konečne niekto vypočul, chceme byť ako Henry. No najmä ako matka chcem, aby môj syn vyrastal v krajine, na ktorú je hrdý, kde sa cíti bezpečne a kde bude jeho hlas vypočutý.

Sabína, tereňáčka na materskej.