Poznáte ten pocit, keď chcete toho tak veľa povedať, ale máte v sebe zmätok a zrazu sa na nič nezmôžete? Práve tento pocit prežívam a jediné riešenie, ktoré nachádzam, je písať o tomto zmätku.

Ale predtým aj ja zaspomínam. No nebudem spomínať na rok 1989, ale na rok 1998. Študoval som na osemročnom gymnáziu. O politike som toho veľa nevedel, ešte ma zaujímalo predovšetkým bicyklovanie s kamošmi po škole. Dodnes si však pamätám jeden obraz z domu. Otec vypol televízor v obývačke, prišiel k nám do kuchyne a s povzdychom a smutnou tvárou vyslovil želanie, v ktorom bola možno aj štipka nádeje: „Chcel by som, aby raz tento štát slúžil Vám.“

Až v zmätku svojich súčasných pocitov si začínam uvedomovať silu jeho vtedajších slov a jeho múdrosť. To „Vám“ nie je preklep, otec na seba nehľadel, prial lepšiu budúcnosť predovšetkým svojej manželke a mne s bratom, pretože nás miloval a miluje doteraz. Od roku 1998 ubehlo už dvadsať rokov a mne prichádza na um jediné – vysloviť túto istú vetu so smútkom v tvári a štipkou nádeje: „Chcel by som, aby tento štát raz slúžil Vám.“

A teraz späť k tým pocitom. Predovšetkým sa bojím. Bojím sa, že súčasná situácia sa začína až príliš nápadne podobať tej z rokov 1994 až 1998. Bojím sa, že sa vo vedení štátu menia mená, ale mafiánske praktiky ostávajú.

Som nahnevaný sám na seba. Prečo? Lebo som si myslel, že som dosť dobrý občan, zúčastňoval som sa predsa volieb, akceptoval som ich výsledky. Postupne som prestával sledovať politické dianie v krajine, bolo predsa jednoduchšie prestať čítať kritické články, vypnúť televízor, keď išli správy, v ktorých sa neustále objavovali nové a nové politické kauzy. Jednoducho som ustal, zbavil som sa spoluzodpovednosti za dianie v našej krajine. Som nahnevaný a hanbím sa, že museli byť zavraždení dvaja ľudia, aby som opäť otvoril oči.

Netrvalo dlho a stál som na námestí obklopený tisíckami ľudí. V jednej chvíli pán Viliam Csino vyhlásil: „Politika nie je svinstvo, týka sa nás všetkých. Kto zaspí v demokracii, zobudí sa v totalite.“ To bol moment, keď som naplno precítil, že to miesto, na ktorom som práve stál, je to najdôležitejšie, že ten čas je najsprávnejší a najvyšší. Konečne som sa prebral, konečne som prevzal spoluzodpovednosť za smerovanie tejto krajiny. A spravil som to ako občan, člen rodiny, kamarát. Stál som tam aj ako sociálny pracovník – profesionál, ktorý už bezmála desať rokov pracuje v rôznych neziskových organizáciách a občianskych združeniach, ktoré slúžia tým ľuďom, ktorým nemôže, nevládze, alebo nebodaj nechce slúžiť štát.

Som sklamaný a rozčarovaný, že najvyšší predstavitelia štátu si jednoducho dovolia ignorovať to, čo si želajú ich volitelia – tí, ktorým majú slúžiť.

Prežívam ale aj silný pocit hrdosti. Som hrdý na ľudí, ktorí boli v uliciach, v pokoji a bez násilia dokázali vyjadriť svoj názor a zároveň neprevzali ohavné praktiky, ktoré sú zrejme vlastné niektorým našim „služobníkom“.

Ja budem stáť aj dnes na tom, z môjho pohľadu, najsprávnejšom mieste.

Rišo