Už to bude 8 rokov. Posledné dolaďovanie, vyberáme menu, dohodneme výzdobu sály, nácvik v kostole… Mala som 25 rokov a v hlave množstvo plánov. Život pred sebou… Boli v mojom veku, 27. Dvaja obyčajní mladí ľudia. Žili bežný život, robili si svoju prácu a robili ju dobre. Asi až príliš dobre…

Mysleli sme si, že to patrí do deväťdesiatych rokov; na smetisko dejín. Divoké deväťdesiate… Vybuchujú autá, sem – tam ktosi zmizne, sem – tam ktosi zomrie a predseda vládne. Vládne tvrdou rukou, povestnou boxerskou päsťou. Mysleli sme si, že sme už ďalej, z predsedu je neškodný dôchodca, sme v EÚ, sme v NATO, máme politickú kultúru…

A zrazu? Ukončený život. Dva životy. OK, ľudia zomierajú. Áno, žiaľ aj rukou vraha. V tomto prípade však neverím na nešťastné náhody, nepresvedčia ma ani konšpiračné teórie. Mám za to, že Ján Kuciak zomrel kvôli svojej práci a kvôli tomu, že ju robil dobre. Poctivo. Nosí sa vôbec ešte toto slovo? Učiteľ upozorní na korupciu a čaká ho výpoveď… Sudkyňa nahlási pokus o ovplyvňovanie jej rozhodnutia zo strany nadriadenej, následne je preložená, pranierovaná, neskôr zomiera… Zamestnankyňa ministerstva poukáže na šafárenie s financiami a príde o prácu… Čistky v RTVS… Koľko podobných prípadov môžeme vymenovať? Nepovažujú týchto ľudí ostatní za „blbcov“? Nemali byť radšej ticho, držať „hubu a krok“, ísť s davom? Veď, kradne sa všade; nešlo o veľké sumy; nepáči sa mi to, ale čo s tým sám zmôžem? Títo a mnohí iní vyšli zo svojej komfortnej zóny. A je otázne, či to dopadlo dobre… Vyjdime preto aj my von a ukážme, že nám to nie je jedno. Nie je mám jedno čo sa stalo, čo sa deje, kde žijeme a kde budú žiť tí po nás.

Mám 33 rokov, manžela a dve deti. Žijem bežný život. Študujem na ďalšej vysokej škole, robím to, čo som vždy chcela. Moji rodičia sa tešia z vnúčat a snáď aj zo mňa. Som šťastná. Oni to už nezažijú. Ich rodičia to nezažijú. Zostal im žiaľ a navždy nezodpovedané otázky.

Chcem svoje deti vychovávať v slušnej krajine. V krajine, na ktorú môžem byť hrdá. V krajine, kde slušnosť, poctivosť a čestnosť nie sú nadávkami. V krajine, ktorej vláda si váži svojich občanov a pamätá na skutočnosť, že práve ľud je nositeľom moci.

Chcem a verím…  

Monika