Volám sa Klaudi a toto je môj ,,online list“ pre vás. Mám 22 rokov a v roku 1989 som nebola ešte ani ,,v pláne“. Nejdem sa však tváriť, že sa k tomuto roku žiaľ nevraciame, že sa nič neudialo a že sa ma táto situácia vôbec netýka. To by bolo dosť pokrytecké, však?

Išli by ste so mnou na prechádzku?

Mohli by sme navodiť atmošku, v ktorej budem cítiť, že nie ste lepší a nie ste ,,viac ako ja“? Nemyslím to ani ironicky, ani inak špeciálne výsmešne. Myslím to naozaj, šla by som. Pôjdete? Ak súhlasíte , mohli by sme sa porozprávať úplne úprimne.Chcela by som sa Vás spýtať pár otázok. Ako sa vám večer zaspáva kým niekto kropí slzy, cíti strach a bolesť? Kto vám zvykne zapriať ,,dobrú noc“? Nemávate zlé sny, keď žijeme v krajine, v ktorej dve mamy ani nemali možnosť povedať svojim deťom posledné ,,zbohom“? Ako sme toto mohli dopustiť? Ako dokážete tak hrdo a sebavedome vystupovať? Ako môžete povedať, že sme neboli slepí? Raz mi jedna, prezývam ju namiesto vtipná -,, smiešna žena“, povedala v istom ,,nesmiešnom momente“, že keď kráčaš hore schodmi, pozeraj sa pokorne dole na svoje nohy, inak môžeš obrovskú padnúť. Nemyslíte, že mala pravdu? Môžete sa mi prosím pozrieť rovno do očí a odpovedať mi? A prosím, na konci prechádzky sa ma tiež spýtajte. Volila som, som spoluzodpovedná.

Tak čo, ideme sa teda prejsť?