V roku 1989 som mala 1 rok. Bola som síce ešte malé dieťa, ale všetko navôkol som skúmala, vnímala. Náš rodinný album obsahuje jednu zázračnú fotku, ku ktorej mi rodičia často rozprávali jeden príbeh. Na čierno-bielej fotke stojím pred našim televízorom, kde vystupujú na námestí ľudia z Verejnosti proti násiliu. Stojím tesne pre obrazovkou a ukazujem na ňu, pričom si určite niečo dookola bľabocem, pretože sa mi páčili mená politikov a ako malá som ich napodobňovala. Táto fotka je odrazom jednoročného dieťaťa, ktoré síce nerozumie čo sa na námestí a v krajine deje ale jednoznačne sa mu to páči, lebo je to „hlasné a štrngajúce“.

Prešiel viac ako mesiac od vraždy Jána a Martiny. Keď sa vraciam späť k momentu keď som si prvý krát prečítala, čo sa stalo, stále cítim rovnakú beznádej a strach. Strach, pretože v našej krajine mohli dvoch mladých ľudí zavraždiť v súvislosti s prácou novinára.  Pri svojej práci v teréne sa spolieham na seba, svojich kolegov a ľudí okolo, že sa budeme o seba navzájom „starať“ a v krízových situáciách sa podržíme. Je pre mňa bytostne dôležité, aby som sa ako ja, tak aj ľudia okolo mňa, cítili v našej krajine bezpečne.

A preto som mala teraz potrebu byť taká ako ľudia na fotke v televízii pred ktorou som ako ročné dieťa stála – „hlasná a štrngajúca“. A som hrdá nato, že moji kolegovia, kamaráti a známi aj neznámi takými chceli byť a boli tiež so mnou – „hlasní a štrngajúci“ za bezpečnosť a spravodlivosť v našej krajine.

Podporujeme naďalej občiansku platformu „Za slušné Slovensko“, ktorej cieľom je občianska angažovanosť a spájanie ľudí za spravodlivé a slušné Slovensko a budeme s nimi sledovať systémové zmeny, ku ktorým sa nová vláda prihlásila a o ktorých hovorí, že je pripravená ihneď ich realizovať.

Streetworkerka Zuzka