V rámci našej zbierky s názvom „Daruj teplo“ sme sa rozhodli kontaktovať Ošetrovňu Sv. Alžbety,
ktorá sa nachádza v budove Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety
na Námestí 1. Mája v Bratislave.


Ošetrovňa je určená pre všetkých ľudí nad 18 rokov a venuje sa prevažne ľudom bez domova. Medzi služby, ktoré poskytuje patrí sociálne poradenstvo, ošetrovanie rán, sprcha, ale aj teplé jedlo a hlavne
láska a podpora zo strany vedúcej denného centra Patrície Ivančíkovej a Daniely Nochtovej, ktorá je zástupkyňou p. Ivančíkovej a spoločne majú za sebou dlhoročnú prax v oblasti sociálnej práce. Interview realizovali zamestnanci OZ Prima – odborná poradkyňa Marína Bednárová, peer
pracovníčka Laura Fojtová a psychológ Maroš Mušinka.

Laura: Ako dlho pôsobíte na tejto pozícii?
P: Na tejto pozícii som štyri roky, asi. Celkovo v Depaule som jedenásť pomaly, čiže tak nejako. Asi
štyri, už si presne nepamätám.
D: Ja som v Depaule od apríla na pozícii sociálneho pracovníka. Ale celkovo viac, päť rokov? Štyri?

Laura: Viete nám opísať, ako vyzerá váš deň v práci?
P: Ono to záleží, že či v ten deň máme službu v ošetrovni alebo máme office day. Čiže, keď máme
napríklad službu v ošetrovni, tak náš pracovný deň začína o trištvrte na jedenásť, s tým, že máme ešte
napríklad nejakých klientov dovtedy dohodnutých na stretnutie, či už sprevádzanie alebo
poradenstvo. O pol tretej otvárame denné centrum, čiže dovtedy nám treba všetko prichystať –
uteráky, stravu a podobne a potom fičíme do štvrť na osem. Do pol siedmej pre klientov, potom sa
upratuje. Keď máme office day, tak to ešte záleží, že či máme klientov dohodnutých na sprevádzanie
alebo máme nejaké porady, stretnutia, školenia a tak je to nejako rozvrhnuté.

Maroš: Máte stanovené konkrétne, ktoré dni sú office day a ktoré dni sú služby?
P: Robíme rozpis na mesiac dopredu a vtedy si dávame dopredu služby do ošetrovne, čiže to si vieme
tak naplánovať. Samozrejme, že niekedy niekto vypadne, tak to musíme nahrádzať, ale väčšinou to
máme mesiac dopredu stanovené.
D: Snažíme sa, potom sú situácie kedy to nevyjde. Ja to mám ešte trošku zložitejšie, lebo ja
zabezpečujem vlastne ešte aj zásobovanie materiálom, šatami, všetkým. Čiže ja pondelky mám také,
že pol dňa iba zásobujem. Ale neviem, či sa to dá, viete, tak na tridsať dní rozplánovať, že dneska
budem robiť to, zajtra to. V tejto práci určite nie. Sú klienti, ktorí k nám naozaj prišli po štvornožky
s bolesťami o desiatej ráno a proste riešite ich a celý office ide bokom.

Marína: Ako ste sa od sociálnej práce dostali priamo k ošetrovaniu? Mali ste tam nejaké školenia, alebo len tak srdcom… ?
P: Ja som začala robiť v nocľahárni na nočkách počas výšky a tam to už bolo nejak tak, že tam je tiež
ošetrovňa, takže dalo sa tam niečo robiť, tak som sa tam tak votrela a mne to ostalo, že už jedenásť
rokov ošetrujem, nemám vzdelanie, teraz ja robím vzdelávanie o ošetrovaní a boli tam také naše
vnútro-Depaulácke školenia, ale akože to mám z praxe, že čo som sa ja naučila za toto obdobie.
D: Ja som vlastne takmer rok pôsobila na lôžkovom oddelení v časti paliatívnej starostlivosti so
starými ľuďmi. Mám aj opatrovateľský kurz a tiež som tam tak prischla k tým sestričkám.

Laura: Aké všetky služby poskytujete, vedeli by ste ich vymenovať?
P: Ošetrovanie je priorita, potom ponúkame stravu, ošatenie, sociálne poradenstvo, hygienu.
Maroš: Sociálne poradenstvo teda v zmysle, že chodíte aj sprevádzať na úrady a inštitúcie?
P: Áno. Máme to tak, že s klientmi sa vždy dohadujeme na presný čas, keďže im nevieme presne
stanoviť, že tu sme, sme rozlietané. Napríklad kolegyniam dáme do ošetrovne, že tieto termíny sú
voľné, a ak príde nejaký klient a niečo chce, tu ho môžete zapísať. A my už si to potom vieme zariadiť.

Maroš: Stáva sa vám, že nechodia klienti, či to dodržiavajú?
P: Stane sa, že nechodia, ale akože nejak veľmi výnimočne, je veľmi veľa tých, ktorí chodia na čas.
D: Oni keď už chcú, tak chodia a keď chcú, tak že dlhodobejšie niečo riešiť, tak vo väčšine prípadov
chodia na tie termíny na čas.

Laura: S akými očakávania ste nastúpili do svojej práce?
P: Ja si už ani nepamätám (smiech), ja som to brala iba ako brigádu popri škole.
D: Ja už keď som školu išla študovať, tak ja som išla študovať preto, lebo som chcela pracovať s ľuďmi
bez domova. S ľuďmi bez domova sa vlastne potýkam počas svojho súkromného života strašne veľa
rokov, strašne veľa súkromných iniciatív sme spravili s kamarátmi. Takže ja som nemala očakávania,
ja som to chcela ísť robiť. A čo ma prekvapilo, mňa prekvapili vzťahy vo vnútri organizácie a to, ako
organizácia umožňuje rozvinúť potenciál každého zamestnanca, to ma pozitívne prekvapilo. Čo sa
týka klientov, na červíky som sa tešila, lebo som videla asi už všetko, ale červíky až v Depaule.

Laura: Je niečo také, čo bolo inak, ako ste čakali? Čo vás v práci prekvapilo?
P: Ja si pamätám, mňa prekvapila moja prvá večerná, že koľko žien bolo. A ono to je aj tým, že do
nocľahárne sa najskôr púšťajú ženy, hlavne cez zimné obdobie, ženy majú prednosť. A prvých tridsať
ľudí boli ženy. A potom to bolo také, nie že stereotypné, nie až tak veľa ľudí, o ktorých by ste povedali
na ulici, že sú ľudia bez domova. A to nemyslím iba takých, nemala som odhad iba na zafúľaných, ale
je strašne veľa detí z detských domovov. Ja už teraz keď idem po ulici, tak viem povedať, že toto je
náš klient, ale vtedy to bolo pre mňa také veľmi prekvapivé, že tak veľa mladých.

Maroš: Hovoríte, že púšťate ženy skôr, stane sa napríklad, že sa nedostane dovnútra muž?
P: Nie nie, to sa ešte nikdy nestalo za tie roky čo je otvorená nocľaháreň, že by sa niekto nepustil
dovnútra, lebo nie je miesto. Napríklad cez tie najkrutejšie zimy myslím, že rekord je nejakých 220
alebo 226 ľudí, tak sa dali aj matrace na zem. Takže to sa ešte nestalo.

Laura: Čo vás v tejto práci motivuje?
D a P: Všetko (smiech).

Laura: Je aj niečo negatívne, s čím sa musíte pobiť?
D: Čas, toho by som potrebovala viacej určite.
P: Tak niekedy sú náročné aj tie situácie s klientmi. Aj agresívne situácie, aj nejaké také vyhrotené, tie
sú náročné. Alebo potom také tie veľmi emocionálne. Ale to je niečo, do čoho ideme a s čím rátame.
D: Niekedy je náročnejší aj taký ten pohľad spoločnosti, podpora zo strany vlády, platové podmienky.
Akože všetko s čím sa asi potýka každý, kto v tejto brandži robí. Je to náročné a človek sa s tým musí
nejak vysporiadať.

Laura: Koľko klientov asi denne ošetríte?
P: Neviem teraz z hlavy povedať, lebo teraz nám stúpol veľmi počet klientov. Napríklad niekedy sme
mali priemer na službu osemnásť ľudí, teraz mávame tridsaťpäť ľudí na službe. Už sme mali aj
päťdesiatdva za tie štyri hodiny. Ono to záleží od obdobia. Sú obdobia, kedy máme masaker ošetrení,
to je tak šestnásť ošetrení, takých dlhodobých. Také bércove vredy, s tým sa treba pol hodinku,
hodinku pohrať. Takže je obdobie, kedy mávame aj 12-16 za službu tých ošetrení a potom niekedy sú
tri štyri, nejaké povrchové rany, to je ťažko nejak….

Maroš: Máte skúsenosť s tým, že je v zimnom období viacej klientov, ako v lete?
P: Podľa mňa počet je rovnaký. Tým, že v lete ich je tiež veľa, lebo im nevadí v teple čakať vonku za
bránou a v zime čakajú, lebo už sa musia dostať dovnútra, keď sa chcú najesť a osprchovať.
P: No v zime to sú skôr tie omrzlinky a podobne. Cez leto je podľa mňa menej tých ošetrení. Taká
jeseň a jar, to je také fajné obdobie na vznik plesní a takýchto vecí, cez leto máme zase skôr tie
červíčky…To asi takých 6-8 klientov.
D: Aj ja som tak myslela, že 6-8 na službu, keď počítame všetko.

Maroš: S ktorými ošetreniami sa najčastejšie v tom zimnom období stretávate?
P: Omrzliny na nohách, na rukách a plesne. To sú najčastejšie. Už sme mali aj omrzliny na kolenách.

Maroš: Sú v zime ošetrenia náročnejšie? Alebo vážnejšie dôvody ošetrenia? Alebo možno aj spojené s úmrtiami v dôsledku podchladenia…?
P: Akože áno, každý rok sa nájde niekto, kto zomrie na ulici, ale nie je už tak veľa takých, s tým, že
teraz už aj mestská polícia spolupracuje, že zvážajú do nocľahární a podobne, takže celkom sa tomu
dá nejak zabrániť, respektíve to obmedziť. Ak sa už niekto rozhodne, že ostane na ulici, tak s tým už
nikto nič neurobí, ale posledné roky už nepočúvam až tak často o tom. To skôr je obdobie potom, až
február marec, to je to pozimné obdobie, vtedy býva veľký nával ľudí, ktorí zomrú, že prežijú zimu,
ale potom už keď sa oteplí, tak to každý rok počúvam. Minulý rok to bolo okolo desať ľudí, alebo tak
nejak.

Maroš: Prečo si myslíte, že je to práve v tomto období?
D: Lebo tá zima ochromí to zdravie, celkový stav toho klienta, to fyzično.
P: Hej, a musí dávať viacej námahy, aby prežil a potom sa oteplí, tak to je také uvoľnenie alebo niečo
také, aspoň ja to tak vnímam, že už si nemusí dávať taký pozor na seba a organizmus skolabuje.
Máme aj také prípady, keď sme klienta, ktorý bol roky na ulici zobrali do útulku a podarilo sa nám
vybaviť zariadenie, že sme roky s ním pracovali a do mesiaca v zariadení zomrel, aj keď roky prežil na
ulici.
P: Ja si presne pamätám jedného klienta on bol Slovák, ktorý žil roky v Poľsku. Prišiel do Bratislavy na
stanicu, samozrejme, že ho hneď okradli o všetko a potom sa dostal ku nám do nocľahárne, do útulku
a podarilo sa nám vybaviť spätne dôchodok, prišlo mrte veľa peňazí, do dvoch týždňov potom zomrel.
Ani si nestihol užiť tie peniaze, ktoré sa mu po rokoch podarilo vybaviť.

Laura: Povedzte nám viacej o ošetrení omrzlín.
P: To asi viete, že na omrzliny nemusí byť teplota pod nulou, ale že stačia také tie tri stupne nad
nulou, ak je fajné vlhké prostredie, za hodinku majú krásne omrzlinky.

Maroš: Už ste mali aj skúsenosť s tým, že prišiel klient silno podchladený?
P: Ale hej, za tie roky sa stalo. Vtedy sme ho klasicky zahriali a podobne. Len ono to nie je veľmi
dobré, že zahriať človeka, keď ho pošleš naspäť na ulicu, lebo tým pádom sa omnoho rýchlejšie zase
podchladí. Nemáme toľko spacákov a všetkých teplých vecí, ale máme veľmi veľa termofólii. Čiže to
je to, čo rozdávame klientom cez zimu, že aspoň niečo. A ešte ich aj informujeme, že nech si to aj
postrihajú a dajú do topánok a podobne.
D: Tie spacáky, to je vždy nízkoprofilový tovar, toho je proste nedostatok. A ja napríklad mám aj taký
pohľad na tie spacáky, že ono to nie je problém iba v zime, ono je to problém proste stále, lebo keď
vy ste vonku, tak ten spacák potrebujete aj v lete.
P: Hej, nás to mrzí, že keď klienti prídu v lete a pýtajú ho, a hovoríme im, že musíme vám ho nechať
na zimu.

Maroš: Snažíte sa na zimné obdobie nejako naskladňovať tieto spacáky?
P: Robíme tiež zbierky, za minulú zimu napríklad, rozdali sme ich ja neviem, že 50 – 70 kusov podľa
mňa určite.

Marína: Stáva sa, že sú klienti popálení z podomácky vyrobených kúrení?
P: Napríklad veľké popáleniny sú zo starých električiek, keď zaspia v električke opretí o radiátor,
v tých starých, to sú fakt že veľké popáleniny.
D: Napríklad, mali sme popáleninu aj zo slnka. Reálne, že nie spálenie, ale popáleninu. Možno
problém je aj taký, že oni, nie že necítia, ale tak menej cítia. Proste také tie problémy alebo aj tie
rany, že človek má malú ranu, tak ide, dá si obväz. Oni aj keď vedia, že si tu môžu dať obväz,
nevyhodnotia to tak, že už ho treba. A za týždeň máte hnisavú ranu, za dva týždne otvorenú ranu, za
tri týždne máte diernu v nohe a za štyri červy.

Marína: Ja by som sa možno ešte späť k tým ošetreniam vrátila, že vzhľadom na tie podmienky, v ktorých tí klienti musia fungovať, tak keď sa takto vypiplete s nejakou ranou, on sa potom chodí pravidelne nechať ošetrovať alebo…?
P: Chodí pravidelne, záleží, ako je závažná tá rana, že či potrebuje každodenný preväz alebo stačí tri
krát, dva rát do týždňa. To už potom toho klienta informujeme.

Marína: Keď je motivovaný k liečbe, dá sa to vyliečiť a aj to dlhodobo ostane v poriadku?
P: Hej, len tá koža je už potom náchylnejšia k opätovnému vzniku rany. Tak isto omrzliny alebo vredy,
tam už potom ostávajú určité zmeny na pokožke.

Marína: A keď vám tie sily nestačia a je potrebná aj návšteva nemocnice.
P: Máme klientov, ktorí radšej budú chodiť k nám, akoby išli do nemocnice. Napríklad tri mesiace
dozadu klientka mala brutálny zápal v nohe, rana brutálna, že už mala zimnicu. Už my sme sa báli, že
dostane otravu krvi, proste niečo, že ledva chodila. K nám išla tri hodiny, aby sem k nám došla.
Hovorím, že toto ja už proste nedám, že toto už je na antibiotiká, na liečbu, že ona proste musí ísť na
ten centrálny príjem. No neošetrili ju tam, proste poslali ju preč a ona už potom povedala, že ona
nikam nejde, že radšej sem bude chodiť každý deň. A aj chodila pravidelne každý deň. Za tri týždne
sme jej to vyliečili, čo som ja sama neverila, že toto dokážeme tak nejak dať.

Maroš: Prečo ju neošetrili?
D: To je bežná prax.
P: Lebo nemala občiansky a nemala kartičku, a ona nevie, že má právo byť ošetrená, aj keď nemá
doklady a ona sa proste nedokázala nejak asertívne postaviť. Ona tam prišla a povedala bolí ma to.
Možno ani nepovedala, lebo ak povedala, iba že ma bolí noha, tí lekári to nevideli. Keby videli to, čo
vidím ja, tak je to iné, lenže ona možno ani neprešla cez ten prvý stupeň vrátnice, aby sa vôbec
niekam dostala.

Maroš: To je taký ďalší príklad stigmatizácie klientov.
P: My sme mali problém s klientom, keď sme išli na centrálny príjem. My sme vtedy maľovali túto
kanceláriu, takže sme boli celé od farby a prišiel nám tu vtedy štvornožky klient, že proste už
nedokáže chodiť, lebo mal aj ranky na nohe, dostal tam zápal, opuch a podobne, tak sme ho zobrali
na centrálny príjem. S tadiaľ nás poslali preč, že máme ísť ku chirurgovi. Chirurg povedal, že my vás
neošetríme.
D: Normálne nás vyhodili.
P: Doslova nás odtiaľ vyhodili.
D: Nechceli nám dať ani vozíček. Mňa si vlastne službukonajúci personál vrátnice od hlavy po päty
premeral a hovorí mi, no dajte mi občiansky, že bez poskytnutia môjho OP mi nič nedá. Takže sme
museli nechať svoj občiansky na recepcii, aby nám vôbec dali pre klienta vozík.

Maroš: Stretávate sa so stigmou voči klientom v práci často?
P: Dosť často.
D: Takmer každý kontakt, ktorý som mala s nemocnicami alebo sanitkami bol negatívny.
P: Ja mám veľmi negatívne skúsenosti, ale aj zároveň veľmi pozitívne. Ono to záleží od posádky
sanitky napríklad.
D: Ja som tu kratšie, no tak ja som sa ešte nedostala k tomu dobrému. Ale dostala som sa aspoň
k neutrálnemu, zase musím povedať, že áno bola tu sanitka, ktorí boli že aspoň neutrálni.

Marína: Ako je to s úmrtiami v dôsledku života na ulici? Máte informácie alebo sa dozviete aspoň sprostredkovane?
P: Máme, keď sú to parťáci klientov, tak nám to povedia. Potom však máme spojených klientov, ktorí
chodia napríklad do nocľahárne, alebo boli v útulku, alebo niekde, tak sa to takto sprostredkovane
dozvieme. Existuje stránka eMortes, kde keď zadáte rodné číslo, tam sa viete dozvedieť, či je daná
osoba mŕtva, ale už to dali iba pre zdravotnícky personál, kedysi to bolo verejne dostupné. A potom
sú napríklad niektorí klienti, ktorých som roky ošetrovala a podobne, a to už nám potom napríklad
rodinní príslušníci dali vedieť, že zomrel.

Marína: A bolo to v dôsledku zdravotných komplikácií alebo to bolo kvôli iným dôvodom?
P: Kvôli zdravotným problémom, bolo toho veľa a už sa mu toho nahromadilo.

Laura: Poviete nám nejaký príbeh z praxe?
D: Ja vám poviem príbeh. Poviem vám príbeh o mojom veľmi dobrom priateľovi, s ktorým roky
rokúce som ja už priateľka, nebol mojím klientom, nie je ani klientom Depaulu. Ale bol to človek,
ktorý žil roky na ulici, ťažký alkoholik, teda žil tak, ako všetko toto, čo prináša. Až raz sa tak strašne
opil, že upadol do kómy a našli ho na Panónskej ceste v takom jarku, tak bol zmrznutý, že išiel do
nemocnice. A v tej nemocnici, teda určite aj za nejakej odbornej pomoci nejakých sociálnych
pracovníkov, ktorých mal, prešiel takým nejakým vnútorným uvedomením. Vyšiel z tej nemocnice,
našiel si prácu, začal predávať časopis a v podstate čas plynul a do toho vychoval syna do
osemnástich rokov, ktorý mu zmaturoval s vyznamenaním, dneska majú spolu garsónku. Žijú v tej
garsónke, je to človek normálne … aj ja mám teraz zimomriavky … ako to hovorím, je to človek, ktorý
každú pomoc, ktorú vymyslím, či je to oblečenie, či je to strava pre ľudí bez domova, on ide so mnou,
pomáha, dokonca aj postihnutému dievčatku jednému s kampaňou na nejaký kalendár.
P: Mne napadol ten pán, čo som spomínala, že taký starší zomrel v nemocnici, čo nám dali rodinný
príslušníci vedieť. To bol pán, o ktorého sa zo začiatku starala v teréne iná organizácia, ale už
potreboval ošetriť bércove vredy. Ten pán bol veľmi, veľmi nedôverčivý, s ním sa veľmi ťažko
nadväzoval vzťah a komunikovalo sa s ním, on bol extrémne uzavretý človek, brutálne. Oni s ním asi
pol roka pracovali iba s tým, aby prišiel ku nám do ošetrovne. Ale už keď raz začal chodiť, začal chodiť
pravidelne. Býval niekde pri Slovnafte, mal do osemdesiat rokov, k nám chodieval na bicykli
zakaždým na to ošetrenie. A ja som ho už potrebovala dostať k lekárovi. On sa u nás ani nesprchoval,
on iba prišiel na ošetrenie, výnimočne strava, nič viacej. S ním sa nejak nedalo ďalej pohnúť. Ale
potreboval ísť k lekárovi. Lenže jeho dostať k lekárovi bol extrémny problém, lebo po pol roku nejakej
komunikácie z neho tak nejak vypadlo, že on sa v mladosti zobudil v márnici. Že jeho vyhlásili za
mŕtveho a on sa prebral. Poznám inak dvoch klientov, ani jeden z nich už teraz nežije, ktorí sa
v mladosti prebrali v márnici. Čiže panika, lekári, nemocnice, nikdy viac, v živote, čo je úplne
pochopiteľné, len na druhej strane som ho potrebovala dostať do tej nemocnice k lekárovi. Čiže to
bolo ďalších niekoľko mesiacov rozhovorov, takých tých pomalých a takých tých nápadov, pomaličky
a raz som ho dostala k tomu, že ideme k lekárovi. Ešte ani v ten deň, keď sme pred tou nemocnicou
vystúpili, sme neverili, že on tam pôjde. Dokázali sme to, prišli sme tam, celý taký roztrasený tam
sedel, lekár ho vyšetril, dostal lieky a on tak vyšiel vonku a tak že: „ježíš, ja tomu neverím“. My sme sa
z toho hádam tešili aj viacej ako on. Pomaly sa mu zhoršoval zdravotný stav, a tým, že ja som bola
pred tým aj vedúca terénu, tak to som si tak obsiahla, že som ho ešte stredy chodievala ošetriť už
tam, kde on býval, lebo on už potom nevládal chodiť k nám. On mal synov, ktorí sa o neho viac menej
niekedy starali, keď potrebovali z jeho dôchodku trošku peniažkov. Ale už sa mu tak zhoršil zdravotný
stav, že už ho potom aj zobrali do nemocnice, on nakoniec v tej nemocnici zomrel. To už bolo to
zlyhanie všetkého ostatného aj zápaly v tele a tak, ale to bol taký krásny a strašne smutný príbeh
tohto pána.
D: A keď už sme pri tom, že vyhlásenie za mŕtveho, ja mám aj teraz klienta, taký starší pán
s obrovským zmyslom pre humor, naozaj že nasmejeme sa vždy keď príde. A on odišiel pred časom
do Rakúska a bol tam nejakých šesť mesiacov a vrátil sa, a medzičasom ho u nás vyhlásili za mŕtveho.
A teraz neviem s kým si riešil toto celé, lebo ako obrovský problém, lebo on sa nevie dostať
k občianskemu, on sa nevie dostať k dôchodku.
P: To ja mám zase klienta, ktorý pre tento štát vôbec neexistuje. To bol človek, ktorý nikdy nemal
občianky preukaz. On prišiel ku mne, keď som ešte v nocľahárni robila, on mal niečo po tridsiatke
a v pätnástich ušiel z detského domova a bol si dať vyrobiť občiansky, ale nikdy si pre ten občiansky
neprišiel. Čiže on nemá žiadne dlhy, on nie je nikde evidovaný, on nie je nič, ale ani občiansky mu
vyrobiť sa ako keby nedá. On potom zmizol, takže už sme to ani nedoriešili, ale to bolo pre mňa také
fascinujúce, že nikdy nemal občiansky, všade bol, robil všetko.

Na záver, by sme sa chceli veľmi pekne poďakovať za možnosť a ochotu zrealizovať dané interview.
Bolo to veľmi príjemné a pútavé. Prajeme vám len to najlepšie a želáme ešte mnoho rokov kvalitnej
práce a spokojných klientov.

S pozdravom a prianím pekných dní,
Tím OZ Prima.