O HIV a AIDS sme toho z odborného hľadiska už napísali dosť. Nedostatok informácií v nás vyvoláva strach a naša nevôľa o tejto problematike hovoriť vyvoláva predsudky voči ľuďom, ktorí sú HIV pozitívni. Presne preto sme sa rozhodli Vám skúsiť sprostredkovať rozhovor s niekým, kto je HIV pozitívny, a kto sa o HIV nebojí hovoriť.

OZ PRIMA: Ste HIV pozitívny už niekoľko rokov a Váš príbeh nie je jedným z tých často opakovaných. Mohli by ste povedať viac o tom, ako ste sa nakazili a teda aj dozvedeli, že máte HIV?

XY: Pozitívny som celý život… HIV pozitívny niečo cez 5 rokov. Nakazil je slovo, ktoré sa mi prieči. Nakazený pre mňa vnútorne znamená niečo nechutné, odporné. Radšej, ak je to nutné, používam slovo „infikovaný“. Tento darček som si priniesol z iného kontinentu, kde som mal úraz, a to transfúziou krvi v nemocnici, v ktorej by ste sa otočili na päte a išli preč… Na výber som nemal a hoci mi zachránili život, druhou stranou mince bolo „plusko“. Celý život som robil osvetu kamarátom a známym o tom, aby sa počas sexu chránili pred pohlavnými chorobami. A ja som si ani neužil, a mal som „nakúpené“.

OZ PRIMA: Aká bola Vaša reakcia, keď Vám vyšli pozitívne testy? Bolo ťažké sa s touto informáciou vysporiadať?

XY: Bolo to zvláštne. Všetko v tom momente bolo ako z filmu, no ja som sa necítil ako aktér, ale ako bezmocný divák. Na testy som šiel viacmenej z rutiny. Nečakal som, že dostanem inú odpoveď ako STE V PORIADKU, avšak na Kramároch mi oznámili, že TO MÁM. Stačilo sa pozrieť na lekárku a bolo mi to jasné… Vnútorne som sa cítil ako hrozba pre spoločnosť. Po vete, že mám HIV mi lekárka iba povedala, že ak sa porežem, mám tú nakazenú krv utrieť alkoholom. To zrovna neboli slová, ktoré chce človek počuť po ozname novej diagnózy. Pre ňu som bol ďalšie číslo do štatistiky HIV pozitívnych ľudí na Slovensku. To Vám v tom momente ubližuje viac, ako čokoľvek iné. Bilo mi srdce, hlava to nechcela pochopiť, ale na druhej strane to spracovala okamžite. S informáciou, že som HIV pozitívny som sa vysporiadal pomerne rýchlo. Horšie to bolo po odchode z nemocnice.

OZ PRIMA: Čo sa dialo potom? Zmenil sa nejakým spôsobom Váš život odkedy ste HIV pozitívny? Ak áno, na aké oblasti Vášho života malo HIV vplyv? 

XY: Sadol som si vonku na lavičku so svojím priateľom, ktorý mal výsledky v poriadku a začal som „umierať“. Tak to máme predsa v hlavách všetci uložené… HIV – AIDS – SMRŤ – KONIEC. Išiel som do práce a snažil som sa to pochopiť. Nechápem to však dodnes. Dlho som mal pocit, že som špinavý, nakazený, že začal koniec. No naučil som sa neumierať, ale žiť. Paradoxne som si vďaka HIV začal viac uvedomovať svet okolo, zdravie, city, šťastie… Dovtedy to bolo také prirodzené, zdravie bolo pre mňa prirodzené. Vážim si veľmi lekárov, ktorí sú ľudskí a vysvetlia Vám, že Vy neumierate. Žiaľ, môj lekár taký nebol. Bol som nakazený pacient, ktorý je postrachom spoločnosti. Našťastie dnes už tento „odborník“ HIV pozitívnych pacientov v Bratislave nelieči, a ja som po dlhom získavaní informácií o liečbe definitívne odmietol jeho postupy. Nebyť iných odborníkov na Slovensku, dnes tu už nie som. Vďaka naozajstným lekárom so srdcom a dušou na správnom mieste som pochopil, že okrem jedného „pluska“ v živote môžem žiť s istými obmedzeniami rovnako ako doteraz. A čo sa týka zmien, v živote sa neustále niečo mení. Ale čo z tých zmien prisúdiť špeciálne HIV, to neviem.

OZ PRIMA: Na Slovensku bojujeme s obrovskou stigmatizáciou HIV pozitívnych ľudí. Čo si myslíte, čím to je a ako by sa to dalo zmeniť? Je totiž nutné konštatovať, že v porovnaní s blízkym zahraničím sme naozaj pozadu.

XY: Ako je na tom Slovensko v porovnaní so svetom okolo? Myslím si, že rovnako, ako vo všetkom. Sme národ zväčša obyčajných prostých ľudí, ktorí zákonite všetko čo nepoznajú odmietajú, nenávidia to, boja sa toho, stránia sa. HIV je prezentované ako smrteľná choroba, a každý kto o HIV nemá viac informácií, sa smrteľnej choroby smrteľne bojí. O tom, kto je a kto nie je HIV pozitívny sa verejne nevie (našťastie), jedine ak sa náhodne stretnú dvaja HIV pozitívni pred jednou ambulanciou. Inak je to tabu a ešte aj dlho bude. Kto sa z našich verejne známych osobností priznal, že je HIV pozitívny? Nikto. A je ich viac ako si vieme predstaviť. Na týchto ľudí sa pozerajú desiatky tisíc divákov a milujú ich. Tu je realita niekde inde. Ľady sa pohli až keď sa Hollywoodske celebrity začali priznávať k tomu, že sú HIV pozitívne, a ľudia začali chápať, že je to tá istá „hviezda“ ako predtým. Jedine médiá a ľudia pracujúci v nich dokážu túto stigmu postupne búrať. Dovtedy môžeme iba dúfať, že sa to o nás nikto nedozvie, pretože tú reakciu si viem veľmi živo predstaviť.

OZ PRIMA: Je niečo, čo by ste chceli odkázať verejnosti ohľadom HIV? Prevencie, liečby, postoja verejnosti? 

XY: Myslím, že tu nie je veľmi čo odkazovať. Verejnosť si ešte aj v 21. storočí mýli HIV a AIDS. Ak budeme hovoriť to isté čo doteraz, aby sa ľudia chránili, tak si nemyslím, že ľudia sa v tom momente uvedomia a začnú žiť zodpovednejšie. Koniec koncov, je to na každom z nás, ako sa k prevencii postavíme. No rovnako sa potom musíme postaviť aj ku skutočnostiam, ktoré môžu nastať. Dookola a hovorí o tom, že najlepšou prevenciou je byť si s partnerom verní. Z 99% to platí, no človek si nikdy nemôže byť ničím istý. Preto je dobré o svojom zdravotnom stave vedieť a chodiť aspoň sporadicky na testy. HIV dnes nie je vírusom, ktorý musí postúpiť do smrteľného štádia AIDS, ak ste celý život sledovaní a nastavení na liečbu. Tých pár tabletiek denne sa stane rutinou, ktoré z tohto „strašiaka“ robia „iba“ chronické ochorenie, na ktoré sa dnes nemusí zomierať. Treba si uvedomiť, že radšej budem žiť s tým, že som HIV pozitívny, ako žiť v sladkej nevedomosti a v tichosti sa dostať až do štádia AIDS a ……………….. práve od tejto časti príbehu zvaného HIV to už verejnosť pozná najlepšie. Pretože práve toto sa verejnosti najviac ukazuje. Vraví sa, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Vďaka liečbe dnes HIV vírus nemusí zabíjať, no na druhej strane rozhodne nikoho neposilní.