Fenomém stigmatizácie nie je výdobytkom modernej terminológie, ale jav, ktorému sa odborná spoločnosť venuje už desiatky rokov. Stigmatizácia má negatívny vplyv nie len na osobu či skupinu ľudí, ktorá stigmatizácii čelí, ale aj na vývoj spoločenských noriem ako takých. Prečo je stigmatizácia nebezpečná a prečo je potrebné o nej hovoriť a prehlbovaniu stigmy zabrániť je obsahom výskumu s názvom „Všetci sme si rovní“.

Od prvopočiatkov ľudskej civilizácie tu bola prítomná separácia a akési vyčleňovanie ľudských jedincov, ktorí nezapadli do konceptu vtedajšej spoločnosti. Táto separácia prebiehala ako na základe fyzických odlišností, tak odlišností duševných či v dôsledku zdravotného stavu a ochorení. Z minulosti poznáme tzv. leprosáriá, ktoré slúžili pre ľudí trpiacich ochorením Lepry, známa aj ako Hansenova choroba alebo malomocenstvo. Ľudia postihnutí týmto infekčným ochorením boli vysunutí na okraj spoločnosti, žili v spomínaných leprosáriách, povinne nosili na sebe odev z vrecoviny a na krku mali zavesený zvonček. Ten mal varovať majoritnú spoločnosť na prítomnosť človeka trpiaceho leprou. Zaujímavé však je, že napriek strachu zo šírenia tohto infekčného ochorenia sa lepra neprenášala bežným dotykom a infekcia sa živila tkanivom postihnutého jedinca.

Ak však budeme bádať ešte hlbšie v minulosti, narazíme na niekoľko desiatok príkladov stigmatizácie, separácie a vyčleňovania, a to na základe nedostatku informácií a predsudkov. Dobre známy príklad Sparťanov, ktorí hádzali do priepasti deti, ktoré neboli príkladom zdravého dieťaťa z ktorého mal potencionálne vyrásť silný bojovník, alebo starci ktorí neboli už prínosom pre spoločnosť v dôsledku straty produktivity pre výkon prác. V dávnej gréckej kultúre bolo zvykom, že väzňom, zradcom či otrokom vypaľovali špecifické znaky do pokožky, aby ich každý vedel identifikovať a tak si na nich dával pozor a stránil sa ich. S istotou teda vieme povedať, že od nepamäti sa stigmatizácia viazala primárne na fyzické abnormality a duševné ochorenia u ľudí resp. že ľudstvo už dávno využívalo akési metódy značkovania, ktoré by sme dnes nazvali ako „labelling“ (onálepkovanie).

Pri historickom kontexte vývoja stigmatizácie by sme radi dali do pozornosti dielo sociológa Ervinga Goffmana z roku 1963, ktorý sa vo svojej vyše sto stranovej publikácii venuje nie len historickému kontextu, ale aj dopadom stigmy na život jednotlivca ako sociálnych, tak aj zdravotných. Jeho práca vychádzala z praxe jeho predchodcov, ktorí sa v 60. rokoch už takmer dekádu venovali štúdiu stigmatizácie. Je paradoxné, že na vtedajšiu dobu bol síce Goffman pokrokovým v myslení ak prišlo na otázku stigmatizácie, no dnes by sme niektoré jeho výroky samotné považovali za stigmatizujúce. Za príklad uvádzame jeho charakteristiku stigmatizácie: „stigmatizácia je o sociálnej interakcii medzi stigmatizovaným a normálnym človekom v spoločenstve ľudí“. Goffman hovoril o troch zdrojoch stigmatizácie:

  • Stigma na základe fyzických deformít – fyzické abnormality (dnes v odbornej terminológii hendikep), ďalej strata končatín amputáciou alebo v dôsledku nehody či úrazu čo robilo z jedinca neplnohodnotného pre ľudskú spoločnosť.
  • Kmeňové stigmy – na základe farby pleti, príslušnosti k inému etniku či rase, ďalej na základe odlišného vierovyznania či uctievania iných božstiev.
  • stigma na základe poškvrneného charakteru – sem by sme mohli zaradiť akékoľvek vykazovania odlišného alebo problémového správania, ktoré spoločnosť vyhodnotí ako problémové alebo nežiaduce. Kriminálna činnosť, duševné ochorenia, sociálno-patologické javy ako závislostné správanie, rodovo podmienené násilie, práca v sexbiznise, atď.

Pokračovanie témy stigmatizácie sa dočítate v ďalšej časti nášho blogu…

 

Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu výlučne zodpovedá Občianske združenie PRIMA.